Odtrhnutý biceps, alebo aj toto sa môže stať v príprave na súťaž


Ak patríte medzi ľudí ktorí ma poznajú osobne, alebo občas sledujete jeden z mojich profilov na sociálnych sieťach ( facebook , instagram ), zaregistrovali ste nepríjemnú udalosť ktorá predčasne ukončila moju prípravu na jesenné súťaže (môžem len dúfať, aby to nebol stop so súťažením už navždy). Hneď na úvod sa chcem poďakovať všetkým Vám, ktorí ste ma podporili a povzbudili, nečakal som že Vás bude tak veľa. Naozaj si to vážim.

No a teraz k tomu čo sa mi stalo. Na tréningu chrbta, 12. septembra 2015, pri poslednej sérii mŕtveho ťahu sa mi už pri dokončení pohybu odtrhol biceps pravej ruky. Ihneď ako som pocítil čo sa deje som začal činku pokladať (nie, naozaj som ju nehodil o zem) a možno vďaka tomu mi sval zostal držať ešte na pár úponoch vonkajšej hlavy bicepsu. O tomto zranení som už čiťal viac krát, takže som vedel čo sa deje a verte mi, pre človeka čo kulturistikou žije, baví ho a dáva do nej všetko, je strašný pocit keď sa toto stane. Normálne som cítil a aj počul, ako sa ten sval trhal. Našťastie kvôli šoku, alebo preto že prah bolesti je na tréningu posunutý úplne inam som necítil skoro žiadnu bolesť. Fyzickú, psychicky to teda sakra bolelo. Tak som len napísal kamoške správu v znení zhruba “Je to cele v …, utrhol som si biceps. Teraz sa, modlit nech ma co najskor zoperuju”, poskladal som po sebe kotúče, pri tom už to začínalo bolieť a s tým že som si neveriacky prehmatával ten sval, či sa to fakt stalo, som opustil fitko. Problém je, že stále neviem čo som urobil zle. Bol som rozcvičený, keďže tréning trval už cez 40 minút, váhy som zvyšoval postupne a nebolo to ani moje maximum, zvládol som už viac. Teraz s odstupom času vidím jednu z príčin v tom, že prvé série som činku v tejto ruke držal nadhmatom, na posledné som zmenil úchop na zámkový a ruku mal podhmatom. Toto ma napadlo až neskôr, keď mi doktor v nemocnici povedal, že to ako sa mi to utrhlo zabezpečuje práve rotáciu zápästia. Najpravdepodobnejšia príčina (aj podľa známeho, ktorý je odborník v tejto oblasti) ale bola, že ten úpon sa v príprave postupne oslaboval, až nakoniec nevydržal. Predsalen, telo trpelo deficitom živín a tréningy boli stále tvrdšie a intenzívnejšie. Ja si to nakoniec ani nevyčítam a nebanujem, ak som chcel niekedy pomýšľať nad medailou, musel som ísť naplno, až za hranicu svojich možností. Chybu som ale predsalen spravil, pri takomto nápore na organizmus som popri klasickej kĺbovke mal dávať aj gelatinu, ktorá posilňuje práve tieto väzy a úpony. Až keď bolo neskoro som si uvedomil, že som na ňu dlhší čas zabudol.

Problémy ale nastali až keď som sa pokúšal dostať na operáciu. V tomto štáte je každému jedno že človek tým že lepšie zarába, aj platí dosť veľké odvody do zdravotníctva, prístup a neochota lekárov ma ničili oveľa viac ako to zranenie. Popíšem čo som si zažil, možno to niekomu pomôže, ako mne pomohli články ktoré som si vygooglil ja. Nasledujúca pasáž je ale dlhá a nezaujímavá, bol to nekonečný proces. Nikomu sa to asi nebude chcieť čítať, ale chcel som to mať popísané celé. Aj pre seba do budúcnosti.

Vedel som, že ak sa mám niekedy vrátiť k svojmu športu, malo by sa to zoperovať do 2 dní a musí to robiť fakt dobrý doktor. Stalo sa mi to ale v sobotu v noci, súkromné kliniky nerobili a aj tak som potreboval mať potvrdené čo sa mi stalo, tak som sa v nedelu rozhodol ísť na pohotovosť. Najbližšie mám nemocnicu v Ružinove, tak som sa vybral tam. Najskôr som hodinu čakal (v čakárni nikto nebol a klopanie ignorovali) na všeobecnej pohotovosti na poliklinike, kde mi povedali že to určite nemám utrhnuté, to by som vyzeral inak a musím ísť vedľa do nemocnice na centrálny príjem, kde sú aj ortopédi. Tam si ma sestrička zapísala, ona už na rozdiel od prvého lekára videla že mám utrhnutú vnútornú hlavu bicepsu (fakt to bolo vidno na prvý pohľad a neviem čo bol zač ten prvý lekár) a poslala ma čakať pred ambulancie, kým prídem na rad. Takže ak sa Vám niečo také nebodaj stane, ušetrite si tú zbytočnú hodinu čakania. Kým som sa dostal na vyšetrenie, počkal som si ďalšie zhruba 4 hodiny. Blbé bolo, že pacient predomnou doktorku čo ma vyšetrovala celkom slušne vytočil, miesto termínu na ktorý ho objednali prišiel v nedelu na pohotovosť, kedy by sa mali vybavovať akútni pacienti a nie ujo čo ide len na preväz. Doktorka mi ešte stihla vynadať, prečo som neprišiel hneď v noci, keď sa mi to stalo, premačkali a ponapínali mi ten sval, aby zistili akého rozsahu je to zranenie a potom ma zrušila, že oni majú plno a mám ísť do nemocnice pod ktorú spadám podľa trvalého bydliska. Ale hlavne že mi vynadala že som mal prísť čo najskôr, potom len mi to tam zhoršili a poslali ma preč. Pritom som si neskôr potvrdil v zdravotnej poisťovni, že mám nárok byť ošetrený v každej nemocnici. Ale dobre, aj tak som chcel ísť na súkromnú kliniku, neriešil som. Inak, prvých 24 hodín to vraj treba ladovať:

IMG_20150913_161045

Zistil som od kamaráta, kde v Bratislave operovali kulturistov s týmito zraneniami a v pondelok ráno začal vybavovať. Slečna na recepcií sa tvárila že nevie čo je biceps a čo s tým, vysvetlil som jej že podobné zranenie u nich úspešne operovali a asi by to mal robiť ortopéd. Vraj zistí a zavolá mi. Keď volala naspäť, vraj nemajú teraz ortopéda, najbližší termín vyšetrenia je budúcu stredu. To by bolo 11 a nie 2 dni od zranenia, tak som povedal že ešte obvolám ostatné kliniky. Vedel som že Andreja Mozolániho na toto zranenie operovali v Sport Clinic, volal som teda tam. Oni vraj tieto zranenia už neoperujú. Ako som sa neskôr dozvedel, lekár čo operoval Andreja už zomrel. Pár ďalšich kliník mi poradili známi, obvolával som teda ďalej. Plus komplet všetky, ktoré som vygooglil. Okrem jedného prípadu ma všade zrušili že toto neoperujú. Ten jeden prípad bola Clinica Orthopedica, mali volný termín 15.10., čiže mesiac a pol čakania, to nepripadalo do úvahy. Čiže som volal zase do tej prvej, nech ma objednajú na ten budúci štvrtok. Zdvihla to iná slečna a ona mi dala termín na vyšetrenie u chirurga už tento štvrtok. Ale vraj len vyšetrenie, termín operácie nevie povedať, to povie až chirurg. Aj keď mi bolo divné, prečo zrazu nie ortopéd, ako tvrdila tá prvá a prečo o tolko dní skôr. Nič lepšie som ale nemal, súhlasil som teda. Aj s tým že to vyšetrenie nebude zrovna lacné. Takto som zakončil pondelok.

V utorok bol sviatok, ale kamarát mi písal že jednému chalanovi dobre zoperovali prsný sval, mám sa s ním spojiť a zistiť kde. Bol ochotný, vraj ho operovali v Martinskej univerzitnej nemocnici a bol spokojný, spravili mu to dobre. OK, v stredu ráno som volal na ich ortopédiu. Sestrička mi dala číslo priamo na primára, to či ma zoberú mi musí povedať on. Vysvetlil som mu čo sa mi stalo, sám potvrdil že už to malo byť zoperované a mám teda prísť vo štvrtok okolo 12 a zobrať si aj veci na hospitalizáciu, hneď v ten deň, alebo v piatok ma zoperujú. Potešil som sa a psychicky pripravoval na operáciu. Aby som to stihol, z Bratislavy som išiel na vlak už skoro ráno. Šoférovať som so zranenou pravou rukou nechcel a aj tak neviem kde by som tam nechal tak dlho auto. Prišiel som po 11tej, čakáreň plná, pán primár je vraj na súde, ale sľúbil že sa o pol druhej vráti. Po nejakom čase ma sestrička zobrala dnu, vysvetlil som jej ako sme sa dohodli a že zatiaľ mi teda zoberú aspoň krv na vyšetrenia. Potom sme pospisovali ešte nejaké tlačivá a čakal som. Keď som sa dostal konečne na radu, pán primár mi vynadal, prečo nemám predoperačné vyšetrenia. Za prvé, som mu to deň predtým do telefónu povedal a za druhé, to som si ich mal spraviť sám doma? Potom mi tú ruku fakt silno premačkal, hlavne miesto kde som to mal utrhnuté. Beriem, potreboval vedieť rozsah zranenia. Ešte mi samozrejme vynadal a robil si srandu či sa mi páči ako tá ruka vyzerá. Vraj to je velmi náročné toto zoperovať, že lepšie keby sa mi to utrhlo zhora. Čo nasledovalo ďalej bolo ale ešte smutnejšie. Vraj majú plnú operačnú knihu, najbližšie sa možno dostanem na rad v pondelok, alebo až v stredu. Že ležať ma tam teda nenechajú, veď načo aj, že mám prísť v pondelok pred 8, spravíme predoperačné vyšetrenia a budem čakať kedy ma zoperujú. Nadávať mu by bolo zbytočné, ešte by sa mi potom pomstil, zbalil som sa teda a išiel naspäť na stanicu. Veď prečo nezabiť 12 hodín cestovaním a čakaním, treba človeka prehnať. Tým že mi to postláčal mi spustil vnútorné krvácanie, do soboty som mal ruku vyfarbenú v takýchto jesenných farbách:

IMG_20150919_193359

IMG_20150919_193424

V nedelu sa mi ozval kamarát, on si vraj prešiel väčšími problémami po tom čo mu podobné zranenie zoperovali zle a museli mu to potom opravovať. Vraj ak chcem, skúsi mi vybaviť u známeho, že ma zoperujú tu a čo najskôr. Na lekára v Martine som bol slušne nahnevaný a nevedel som či ma nebudú odkladať ešte dlhšie, súhlasil som teda. V pondelok som volal s pánom doktorom, vraj vybavil u ortopéda že sa na mňa hneď pozrie, či môžem prísť čo najskôr. Samozrejme, ale kam? Poliklinika Ružinov. Nedalo sa mi udržať sa bez smiechu, tak tam kde ma hneď na úvod poslali preč ma zrazu budú operovať. To je stav nášho zdravotníctva, nikoho nepoznáš, máš smolu. Pán doktor ma teda zobral, poslal na röntgen, vyšetril a povedal že mám prísť ráno na príjem, že síce nieje isté či ma zoperujú zajtra, ale najneskôr v stredu by mali, podľa situácie. Bude ma operovať iný doktor, ktorý takýchto bicepsov operoval veľa a mal by to dobre zvládnuť. Vraj ani to že tak dlho čakám nemusí byť problém, operuje sa to aj po dlhšom čase. Čo iné mi aj mal povedať, že? 🙂  Konečne nádej že sa dostanem na operáciu, to bol úspech.

V útorok ráno na príjme ma dokonca zobrali medzi prvými, mám sa ísť hlásiť na oddelenie do nemocnice a po ceste sa ešte zastaviť na röntgen hrudníka. Fajn, vyzeralo to nádejne. Na oddelení som im vysvetlil situáciu, dali mi vypísať papiere, spravili ekg, zobrali krv na vyšetrenia, zaviedli kanilu a poslali na izbu. Nejesť a nepiť, ak ma teda zoberú na operáciu. Popoludní prišla sestrička so slovami, ako mám vybavenú tú operáciu, veď robili operačný plán na ďalší deň a tam niesom. Ale že možno ma zoberú mimo program, ak bude mať lekár čo má službu na príjme voľné okno. Takže sa môžem najesť, ale len do 20tej, potom už nejesť. A piť len do polnoci. Hneď som zarobil práškové bcaa a dal proteínové tyčinky, nech trošku ochránim svaly. Bcaa som pil aj pred tou polnocou, veď tie v črevách nebudú.

V stredu ráno mi dovolili len zapiť tabletky, samozrejme som hodil bcaa do vody a mal som čakať. Po pár hodinách zistili že ešte nemám vyšetrenie na ARE a musím si ho ísť spraviť na polikliniku. Dobre, vybavil som a čakal ďalej. Sestričky čo vozili obed tušili ako dopadnem, že mi ho radšej odložia. No a potom mi písal kamarát, ráno ma vraj budú operovať, volal s doktorom. Keďže mi bolo už dosť zle, aspoň som sa napil, to mi aj anesteziologička dovolila až do času 2 hodiny pred operáciou. Asi po 2 hodinách sa tá info dostala aj na oddelenie, vraj ráno pôjdem ako prvý hneď o 7. Takže jesť môžem len do 18, alebo 20, neviem presne. Rýchlo bcaa a priebežne pár proteínových tyčiniek, keďže strava čo mi dávali nebola zrovna bohatá na bielkoviny. Dosť ma to prekvapuje, neviem ako sa bez nich majú pacienti rýchlo zotaviť. Poslednú večer som si dal svoju obľúbenú tyčinku od Aone a aj po operácií, ak ju prežijem, som mal jednu odloženú. Po nej perníkovú, tá je proste top. A za takú cenu že dovi (kúpiš tu).

IMG_20150925_053444

V noci mi dali tabletku na spanie, bez nej by som asi nezaspal.

Ráno o 5 budíček, hygiena, nejaké tabletky a zase som zadriemal. To bolo len dobre, aspon som nestihol mať stres. Zrazu ma len brala sestrička, vraj už si prišla pre toho s tehličkami na bruchu (takto si zo mňa celý čas robili srandu). Na predoperačnom sa ma potom pýtali, či chcem celkovú alebo lokálnu anestézu. Rozdiel mi museli vysvetliť oni a dal som si poradiť lokálnu, keďže aj pri nej ma uspia. Zistili že kanilu mám po 2 dňoch už zapchatú a musia dať inú, do nej niečo poslali a čakala ma asi najhoršia časť celého pobytu v nemocnici. Nervy ktoré bolo treba umŕtviť sú niekde medzi kľúčnou kosťou a krkom a injekcie ma tam teda sakramensky boleli. Nevadí, ksichtil som sa riadne ale zvládol to. Potom ma začali niekam viezť a v tom momente mám off, normálne ma totál vyplo 🙂 Ako keby za sekundu mi vraví sestrička “tak už som si pre Vás prišla tehličkový”, nechápavo pozerám že už je 10 hodín a ja ruku v dlahe.

IMG_20150924_143345

Tak toto teda prebehlo sakra jednoducho. Spať som už nevedel, zaviezli ma na izbu a nechali ešte chvílu bez jedla. Prvá bola potom samozrejme pripravená ejvanka 🙂 Pozerám, že viem hýbať prstami, prvá vec čo sa mohla pokaziť pri operácií sa teda nekonala. Ruku od ramena som ale nevedel ani pohnúť, len druhou som si ju posúval. Doktor čo ma prišiel pozrieť nechápal, vraj ako je možné že hýbem prstami, či som terminátor. Veď mám mať umŕtvenú celú ruku. Ale že je to super, mám s nimi hýbať čo najviac. Keďže pacienta čo ležal prvý deň so mnou pustili po niečom podobnom hneď ráno domov, pýtal som sa aj ja, veď načo im tam budem zaberať miesto, keď majú aj tak plno. Ráno na vizite sa vraj rozhodne.

Po anestéze tabletku na spanie nesmú dávať a ja som mal na izbe dedka čo pílil drevo tak že budil celú chodbu, takže noc po operácií som prebdel. Ešte na mňa za odmenu pán dôchodca zaútočil, zhodil mi na tú operovanú ruku stolík čo mal vedľa postele 🙂 Našťastie sa nič nestalo a radšej som do dal do bezpečnej vzdialenosti od neho. Pred spaním som si ešte vypýtal infúzku proti bolesti, keďže som už cítil ako ma bolí rameno z tej neprirodzenej polohy, asi ma za chvílu začne bolieť aj tá rana. Ráno som ju síce začal cítiť, ale stále to nebola žiadna hrozná bolesť. Na vizite mi schválili odchod, len mi vypíšu prepúšťaciu správu a môžem ísť. Pred odchodom za mnou ešte dobehol lekár čo ma operoval, povedal že keďže som svalnatý, radšej mi tú šlachu o kosť prichitil až dvoma titánovými klinmi, inak dáva len jeden. Vysvetlil kam si mám ísť dať spraviť v pondelok ortézu a že mám k nemu za 2 týždne prísť na kontrolu a vyberie mi stehy. Bol fakt zlatý a bolo vidieť že sa o mňa ako pacienta aj zaujíma, nebol som preňho len ďalši tovar čo chce mať rýchlo z krku.

Už by vážne aj stačilo na tento článok, ale aspoň si to ja sám po rokoch budem môcť prečitať a zaspomínať na tento nekonečný príbeh, kým som sa dostal na operáciu.

 

Rozhodne sa chcem vrátiť do pôvodnej formy a tento proces chcem dokumentovať. Ak sa to podarí, môže to niekoho motivovať, aké veľké prekážky sa dajú prekonať pri ceste za svojim snom. A ak sa to nepodarí a spravím niečo zle, aspoň sa tomu môžu ľudia vyvarovať.

Takto som vyzeral necelý mesiac pred zranením:

IMG_20150826_085852

Hisilicon Balong

Na taký objem, ale menej tuku sa chcem znova dostať. Dokázal som to raz, musím to dať zase.