Zaciatocnici

O Ruských Bojových Umeniach počuť čoraz viac a viac, rozhodol som sa niečo preložiť aj do slovenčiny. Ak spomeniem Ruské Bojové Umenie, starším ľuďom, ktoré dobre pamätajú éru existovania ZSSR, odrazu napadne SAMBO. V tomto článku môžete precitať krátku históriu RBU – Systémy Kadočnikova (alebo Rusky štýl – Rusky rukopašny boj, rukopašny boj – najvhodnejší ale nepresný preklad – boj bez zbrane). V tomto článku iba spomínam názvy Ruských Bojových Umení ako Ruský päsťový boj, Sťenošny boj, Buza, Skobar ktoré majú svoju dlhu históriu, tradíciu a možno stali, ak nie všetky tak niektoré z nich pri zrode Systémy Kadočnikova.

O Ruských Bojových Umeniach počuť čoraz viac a viac, rozhodol som sa niečo preložiť aj do slovenčiny. Ak spomeniem Ruské Bojové Umenie, starším ľuďom, ktoré dobre pamätajú éru existovania ZSSR, odrazu napadne SAMBO. V tomto článku môžete precitať krátku históriu RBU – Systémy Kadočnikova (alebo Rusky štýl – Rusky rukopašny boj, rukopašny boj – najvhodnejší ale nepresný preklad – boj bez zbrane). V tomto článku iba spomínam názvy Ruských Bojových Umení ako Ruský plsťový boj, Sťenošny boj, Buza, Skobar ktoré majú svoju dlhu históriu, tradíciu a možno stali, ak nie všetky tak niektoré z nich pri zrode Systémy Kadočnikova.

Použil som materiály z netu a z knihy Alexandra Reťunského Ruský štýl rukopašneho boja. Ospravedlňujem sa za gramatické chyby….

Prvé osobnosti ktoré systematizovali princípy a techniky súčasného Ruského Bojového Umenia – Ruského rukopašneho boja boli V. A. Spiridonov a V.S. Oščepkov, neskôr v 20-ch a 40-ch rokoch ich skúseností zovšeobecnili ich žiaci a pokračovatelia A. Charlampiev, V. Volkov a veľa ďalších. V dôsledku sa objavilo sovietske bojové umenie pod názvom SAMBO – SAMozaščita Bez Oružia – Sebaobrana Bez Zbrane.

Prvým zo zakladateľov SAMBO bol veterán – Rusko – japonskej vojny 1905 roku V.A. Spiridonov (1883-1943). Do revolúcie on slúžil v oddiely kontrarozviedky Generálneho štábu cárskej armády, cvičil japonské bojové umenie džiu-džicu a bol bezprostredným nositeľom starého tradičného štýlu šermovania a rukopašneho boja ruských dôstojníkov. V 1922-33 rokoch on rozpracoval a zafixoval v troch vydaných knihách techniku sebaobrany na základe japonského džiu-džicu, anglického a francúzkého boxu a pouličnej bitky používanej v kriminálnych živloch. Všetky techniky on rozdelil do 7 –ich skupín a nazval svoju systému SAMOZ. Na základe týchto technik on navrhol techniky obrany od rôznych uchopení a útokov ozbrojeného súpera. V jeho sebaobrane robil sa doraz na techniku a obratnosť, a nie na hrubú silu. Systema Spiridonova dosť pripomínala japonské ajkido. Úderná technika pri tomto nevylučovala sa, ale taktika súboja bola postavená výhradné od obrany. Jednou s podstatných požiadaviek v SAMOZe bolo naučiť sa pracovať uvoľnene. Techniky nepožadovali superfyzickú zdatnosť, a veľkých výdavok energie. Systema Spiridonova bola určená pre pracovníkov NKVD, teda pre milíciu, organy štátnej bezpečnosti.
Druhým zakladateľom SAMBO bol profesor Moskovského inštitútu telesnej výchovy Vasilij Sergejevič Oščepkov (1892-1937). V 1911-1914 rokoch on absolvoval kurzy džudo v Tokijskom inštitúte Kodokan u samého zakladateľa Kano Dzigro a dostal z rúk patriarcha černi opasok 2-y Dan. V 1922-1925 rokoch Oščepkov nachádzal sa v Čine, kde sa oboznámil z niektorými štýlmi ušu. On skúšal rôzne tvorivé pokusy, snažil sa obohatiť a rozšíriť hranice džudo a vytvoriť novu systému sebaobrany, prispôsobenú k našim podmienkam. Do jeho obzoru sa dostalo veľa nacionálnych druhov zápasenia – gruzínske zápasenie „čidaoba“, kde systema podrazov nohou považuje sa za lepšiu ako v džudo, uzbecky „kuraš“, kazachský „kures“, kirgizská a tadžitská „kureš“, azerbajdžanská „guleš“ (alebo gurassu), arménsky „koch“, moldavská „trynte“, japonské „sumo“, čínske „sjuajcziao“, islandská „glima“, holandsko – nemecké, fínske a veľa ďalších. Pravé jemu, a nie ako mnohí myslia jeho žiakovi A. A. Charlampievu, musí byt venovaný hrany film „Nepobedimyj“ – „Nepremožiteľný“. Na rozdiel od Spiridonov, systema ktorého ne bola prípustná pre verejnosť, Oščepkov snažil sa oboznámiť s džudo ako možno viac ľudí a stále usporadoval semináre pre všetkých ochotných. To, čo vyučoval Oščepkov, on volal „zápasenie voľného štýlu“, alebo „zápasenie v oblečení – džiu-do“. A však na rozdiel od klasického džuda, Oščepkov pozmenil oblečenie cvičiacich, odstránil japonské rituály, tvrdé tatami nahradil mäkkým hrubým kobercom, doplnil techniku džuda niektorými technikmi európskeho a čínskeho pôvodu. Neoceniteľný prínos urobil Oščepkov v vývoji rukopašneho boja v červenej armáde.

Porovnávajúc systémy Spiridonova a Oščepkova, je potrebne povedať, že druha bola viac „športová“, viac dostupná pre masové propagovanie.

Je potrebne vzdať dlh žiakom obidvoch majstrov. Na rozdiel od svojich učiteľov, oni stále komunikovali a spoločne obohacovali svoje majstrovstvo obidvoma systémami. V dôsledku spojenia obidvoch systém aj vzniklo SAMBO. Ale kompetentne organy včasne sa spamätali, a rozhodli sa, že v podmienkach diktatúry proletariátu „neviditeľná zbraň proletariátu“, a presne tak sa volalo sambo, nesmie mať masovú propagáciu. Začalo sa zjednodušenie techník. V dôsledku sambo bolo rozdielne na športové – pre všetkých, a na bojové – pre vyvolených. K vyvoleným patrili pracovnici NKVD a dôstojníci vojenskej výzvednej služby. Samozrejme, že vyvolene cvičili nielen techniku hodov, ale aj špeciálne bojové techniky. Je potrebne povedať, že okrem športových súťaži po zápaseniu sambo, alebo ako sa vtedy volalo „zápasenie voľného štýlu“, verejnosti boli ponúknuté niekoľko primitívnych a malo efektívnych technik sebaobrany a odzbrojovania súpera v tak zvanej bojovej sekcii sambo. Oni spolu z ďalšími normatívmi po telesnej výchove vošli do vtedy populárnej GTO („Готов к Труду и Обороне – Pripravený ku prace o obrane“) ako oddiel „Bojové sambo“. Bolo potrebne vysvetliť mládeži prečo športové zápasenie ma taký dosť hrozivý názov. Teraz sa všetko stalo ako malo byť. V športovom zápasení sa objavil „bojový“ rozdiel. Takým on prakticky sa zachoval do dnešného dňa. Viac toho, v takom tvare on sa cvičil v Sovietskej Armade do 1987 roku, a niekde aj po dnešný deň, bez výrazných zmien. Čo sa vlastne stalo s plnohodnotnou systémou SAMBO, ktorá bola prakticky utajovaná na konci 30-ch rokov. Povieme tak, nemala ona ľahký osud. Z jednej strany ona sa rozvíjala v specslužbách, a pokračovala sa obohacovať lepšími metodikami a technikami bojových systém Východu a Západu. Z druhej strany, v dôsledku tradičných nezhôd medzi NKVD a vojenskou výzvednou službou, sa začala štiepiť na dva praktický malo závislé jeden od druhého smery. Prvý prevažne robil doraz na techniky odzbrojenia, zadržania a odvádzania. Teraz tento smer ma názov „policajná technika“. Druhy rozvíjal techniky na totálne zničenie protivníka pri reálnom súboji s prevyšujúcimi silami protivníka v vojnovych podmienkach. Súčasný názov tohto smeru – „vojensky“ alebo „technika specnaza“. Hoci to bolo samozrejme. Pracovnici týchto organizácií mali dosť rôzne úlohy pred sebou.
Do 1940 roku V. P. Volkov, prešiel výcvik ako u Spiridonova tak aj u Oščepkova, a po prvý krát oficiálne spojil elementy obidvoch systém v jednom kurze, podaný nim v učebnice pre školy NKVD. Vychádzajúc s tejto základnej učebnej pomôcky, A.A. Charlampiev (1906-1979) pokračoval v danom smere, výsledky ktorej boli podané v jeho knihe „Bojové sambo“ (1949). A však v nej on vynechal údery, škrtenia, nebezpečne hody, techniky odzbrojenia súpera. Tak nastalo definitívne rozdelenie samba na výhradné športový variant „zápasenia v oblečení“ (ktorý v dôsledku aj stal populárnym medzinárodným druhom športu) a na bojový variant (jeho Chrlampijem čiastočne uviedol v knihe „Zápasenie – Borba Sambo – špeciálne techniky“, vydanej v 1952 roku vojenským vydavateľstvom). Sambo podľa vzoru Charlampijeva, keď prestalo byť bojovým umením, rýchlo sa premenilo v obyčajne športové bojové umenie, zo všetkými pravidlami a obmedzeniami. A utajovaný plnohodnotný bojový variant systémy dosť rýchlo prestal sa volať sambo a sa rozdelili na niekoľko oddelených systém boja, ktoré zahrňovali v sebe rozmanité vplyvy.

Štýl, ktorý stal sa základom súčasného Ruského bojového umenia, pochádza od V.A. Spiridonova. Tento človek nemal zdravie bohatiera, a bol nútený spoľahnúť sa na techniku a obratnosť a nie na hrubú fyzickú silu.

Systema Súpiridonova dosť pripomínala ajkido, ten istý princíp nezavadzať súperovi pri útoku, a v určitý moment neutralizovať ho, využívajúc jeho vlastnú silu. Technika úderov sa nevylučovala, ale taktika súboja sa stavala výlučné od obrany. Podstatne v tejto systéme bolo – naučiť sa pracovať uvoľnene. Dosť ťažko prinútiť seba nenapínať sa, kedy pred tebou super, ozbrojený nožom alebo lopatkou. Ale ak sa to podarí, to, využívajúc techniky Spiridonova, je možne za sekundy zneškodniť súpera. Vo väčšine variantov prace zo zbraňami, ona, keď zostane v rukách útočníka, spôsobuje škodu jemu samému.
Po povojnovom rozvrate začiatku dvadsiatych rokov, ešte v krajine nikdy nebolo také veľké množstvo profesionálnych zločincov. Ľahko dostupne zbrane z vojny končili v ich rukách. Vyčíňali bandy rôznych „batiek“, v lesoch usadili sa „zelene“ – anarchisticky konglomerát zločincov na úteku a dezertérov. Nie iba lesy sa stavali skrýšou pre banditov. Spoľahlivo skryté, stratene v nesčíselných uličkách veľkých miest prekvitali zlodejské „maliny“. Búrlivé udalosti občianskej vojny nedovolili organizovať dosť efektívny boj zo všetkými týmito prejavmi, a nesčíselné húfy bezprizorných deti sa stali pre nich bohatou rezervou pre verbovanie.

Boj zo zločincami sa viedol zúfalý a neľútostný, on sa zatiahol na dlhu dobu. Dosť často operatívne pracovnici počúvali rozkaz „Chytiť živého!“ Chytiť živého…. A „chytať“ bolo potrebne aj ozbrojených hrdlorezov, špiónov, vyškolených japonskými profesormi džudo. Oni nemali čo stratiť, na vraždu išli bez zamýšľania. V týchto extrémnych podmienkach boli dosť potrebne jednoduché, spoľahlivé techniky odzbrojenia a zadržania.

Dnes malo kto pozná meno človeka, ktorému pripadlo vykonať túto neľahkú a nejednoduchú pracú: Viktor Afanasievič Spiridonov. Dnešná úroveň tohto štýlu vďačí A.A. Kadočnikovu.

Svoje vyučovanie po rukopašnemu boju Kadočnikov začína s geometrických konštrukcií. Rameno, predlaktie… odvesna, prepona. „Prečo k tomuto sa nedovtípia v inštitúte telesnej výchovy?. “ – hovorí „ded“ (tak z úctou volajú ho žiaci za jeho chrbtom). – Veď v športe pohyby také iste, taký istý trojrozmerný priestor. Mimochodom, práca v troch rovinách – jeden z základných pravidiel ruského bojového umenia. Ak ho ovládneš, odrazu získavate v súboji prevahu, pretože stále vyvádzaš súpera z rovnováhy“.
No naozaj Kadočnikov došiel ku všetkému sám, vytvoril svoj, na nič sa nepodobný štýl? Aleksej Aleksejovič na toto nerobí nárok a považuje, že len systematizoval tie vedomosti a skúsenosti, ktoré odpradávna ovládali ruské vojaci. Známe vyjadrovanie Suvorova „Пуля — дура, штык — молодец , guľká – sprostá, bodák – kamarát“ odzrkadľovalo jednu z taktických úloh boja – rýchly prechod do boja zblízka, kde ruské vojaci mali prevahu.

Sám Aleksej Aleksejovič Kadočnikov sa učil „ruskému štýlu“ po vojne v jednom z špeciálnych učilíšť (kde pripravovali diverzantov), kam po revolúcii aj bolo zachovane bojové umenie ruských vojakov. Pravda, počas Svetovej vojny ono ešte sa objavovalo medzi obyčajnými vojakmi – prenášalo sa ako remeslo, z pokolenia na pokolenie (napríklad ded Alekseja Aleksejoviča, nositeľ radu troch Georgievskych krížov, odovzdal svoje umenie otcovi, ktoré počas poslednej vojny neraz mu pomohlo. Pri obrane Odesy on sám mohol sa ubrániť piatim). Ale po vojne ruské bojové umenie sa stalo postupne sa zabúdať. Na niekedy dostupnú vojenskú prípravu bola naložená pečať „Prísne tajne“. Takto, ruské bojové umenie sa ocitlo na pokraju zabudnutia.

A v tento okamih vytvorená medzere sa začala zapĺňať zámorskými bojovými umeniami. Ale malo kto sa zamýšľal, že ázijské bojové umenia pre nás cudzie nie len psychologicky, ale aj fyziologicky. Ruskému človeku, napríklad, sedieť v rozšírenej na východe póze „lotos“ jednoducho nepohodlné. To iste platí pri vykonaniu rôznych úderov.
Pojem „zbraň“ v „ruskom štýlu“ ma iný význam. Kadočnikov rad opakuje „Rukopašny boj je zbraň, ktorú nieje možne spozorovať pokiaľ ho nepoužili, a nie možne ju odobrať pokiaľ človek je nažive“. A odrazu na svojich cvičeniach Kadočnikov dostáva obrázky z rôznymi druhmi mečov, halapartni, šabľami, kordov a začína rozprávať, prečo sa zvolila taká forma jednotlivej zbrane. Napríklad šabľa ma formu polkruhu – ona sa používa v „tesnom sekaní“. Veľkými mečmi bojovali rytieri medzi sebou v zápase, ale nie v útvare… Všetky tieto vedomosti nevyhnutne s týchto dôvodov, považuje Kadočnikov. Po prvé, znalosti starých zbrani pomáha pochopiť mechaniku rukopašneho boja, prispôsobiť pre sebaobranu hocaký predmet. Po druhé, vojak je nositeľom svojej kultúry, a bez tohto bojové umenie stráca svoj zmysel. Ako ho stratili niektoré ázijské bojové umenia v našej krajine. Veď ku nám došiel len malý dielec každej s tejto „zámorskej“ systémy (ako sa hovorí – „dobrý gazda z domu len smetia vynáša“).
Netreba zabúdať, že rukopašny boj len jeden dielec systémy prežitia človeka v extrémnych podmienkach. A niekedy je možne zvíťaziť len vyhnutím sa konfliktu.

Hodnotenie situácie a terénu, času dňa, pory roku nutne v „ruskom štýle“. V tomto aj spočíva základný rozdiel rukopašneho boja od športu, vo veľa čom strativších spojenie z ozajstným bojovým umením. Všetky elementy štýlu Kadočnikova založene, čo je najpodstatnejšie, na zákonoch mechaniky, poznania systémov pák, stability a podobných pojmoch. Počas cvičenia žiaci vystihujú ako pri pomoci jednoduchého pohybu premeniť sebe v úžitok námahu súpera.
Všetko horeuvedene tyká sa prípravy k rukopašnomu súboju. A o príprave k boju ešte zložitejšie. Kedy Kadočnikov začne rozprávať o hustote vzduchu (od ktorého závisí trajektória letu naboja), morských prúdoch a teplote vôd (od tohto závisí, koľko človek bude môcť vydržať vo vode), farbe listov a trávy (spôsoby maskovania), stáva pochopiteľne, že „ruským štýlom“ nedá sa venovať povrchné – je to obraz života, obraz myslenia.

Zaujímavé, že jedným z dôvodov, premenivších Krajinu vychádzajúceho slnka v vyspelú svetovú mocnosť, sami Japonci počítajú v obnovení a veľkej popularite ich bojových umení na konci 40-ch rokov. Ich duch pomohol prežiť morálny otras od porážky v druhej svetovej vojne. Nenadarmo zakladateľ ajkido majster Uesiba dostal vládne vyznamenanie za ozdravenie mravnosti národa v dôsledku masového rozširovania tohto umenia. Nebudeme tvrdiť, že podobnú úlohu u nás môžu mať domáce druhy päsťoveho boja. Ale to že jeho rozvoj sa odráža nasmerovaním verejného vedomia vlastným tradíciám, bezpochybné. Veď stenošný boj, skobar, buza nie sú oddeliteľné od pieseň, tancov, národného optimizmu, nakoniec morálky.
Cvičenie domácich druhov bojových umení, napomáha, prvým radom, duchovnému vývoju cvičenca. Len duchovne dedičstvo našich predkov schopne premeniť hoci akú domácu systému rukopašneho boja v ozajstnú hroznu a nepremožiteľnú zbraň, pridať jej neopakovateľný národný kolorit a originalitu. Bez duchovného naplnenia, hocaká, aj najdokonalejšia, systema rukopašneho boja odsúdená na premenu v šport…

autor:  Peter Volodimirec