Zaciatocnici

Zopár slov o tom, čim sa my zaoberáme , čo sa snažíme dosiahnuť aj celkovo o našom živote.

Takto všelijako si obyčajný človek predstavuje sebaobranu. Pravda existuje ešte jedna predstava, diametrálne odlišná od tej práve uvedenej. V prvom prípade, športovec potrebuje dlhé roky tvrdých tréningov, pre dosiahnutie takého „globálneho cieľa“ ako napríklad víťazstvo v nejakej súťaži – a to všetko na úkor zdravia, štúdia, práce, rodiny, svojich záľub a podobne. Teda na úkor rozvoja seba samého, ako harmonickej osobnosti. A druhá predstava – prídem na kurz sebaobrany, ukážu mi zopár ťahov pre rôzne životné situácie, ja sa ich rýchlo naučím a stanem sa super borcom. Následne budem sebaisto chodiť po nočných uličkách, prevychovávať chuligánov a „típkov“, ktorí stále obťažujú okoloidúcich banálnou otázkou „chceš po hube?“. Alebo si namaľujem tvár farbami ako natrénovaný kukláč, oblečiem maskáče, pôjdem do paintbalového klubu a prekvapím svojich kamarátov zázrakmi „obratnosti vyhýbania sa výstrelu“, prepáčte, útoku.
Ale po príchode do ďalšieho krúžku sebaobrany ho zrazu postavia do ringu s chlapom, ktorý rád „cvičí“ nováčikov a ukazuje, „kto je kto“. Alebo v inom krúžku, napríklad v ruskom štýle, mu ukážu základné jednoduché pohyby rukami, nohami, hlavou, panvou atď., aby človek pocítil, do akej miery môže ovládať svoje končatiny, svoje ťažisko, svoje telo, svoje myšlienky a nakoniec aj emócie. Tu sa začínajú problémy a nasledujú otázky: „A prečo ja vlastne strácam svoj čas a sily na nejaké kružnice a osmičky? Veď som sa prišiel učiť nejaké techniky.“ Takémuto človeku môžeme poradiť kúpiť si kazetu „Super tajomstva výcviku super reálnej sebaobrany“, ktorú reklamovali v masmédiách. Tajomstvo tejto kazety spočíva v tom, že si ju kúpite za 100 dolárov, pozriete si ju ležiac na gauči jeden či dvakrát a to je všetko.
Dosť často počuť otázky takéhoto druhu “Tak my tu niečo cvičíme, padáme, robíme kotrmelce, oslobodzujeme sa od uchopení, bránime sa rôznym úderom rukami, nohami, nožom, palicou atď., ale aj tak tomu čosi chýba. Nejako sa mi nechce veriť, že v reálnej situácii budem schopný tak pekne a ľahko vykonať určitý pohyb a môj super bude porazený“. Odpoveď znie „Nebudeš!“
Súper nebude porazený presne takým istým spôsobom, ale nejakým iným. Prečo iným? Pretože súper bude iný. Dĺžka jeho rúk a nôh bude iná, budete mať inú váhu. Jeho úroveň koordinácie a skúseností v bojových umeniach budú iné. Jeho aj váš psychologický stav bude iný. Povrch, na ktorom budete stáť bude iný (piesok, asfalt, schody, svah, voda atď.). Inak povedané – situácia bude iná. Objaví sa otázka: „Ako sa pripraviť na všetky tieto situácie, ktoré nám môže pripraviť náš meniaci sa a preto aj zaujímavý život?“
Skúsenosti mnohých pokolení prakticky na každom kontinente a v každej krajine predstavujú v tomto smere niektoré z mojich myšlienok. Pravdepodobne nie je možné povedať, že toto bojové umenie je lepšie alebo horšie. Ako kritérium môžu slúžiť bojové skúsenosti a znalosti prežitia v ťažkých extrémnych podmienkach, kedy človek nachádzal určité spôsoby a princípy prežitia v praxi a nielen teoreticky. Ak sa pozrieme na históriu Kyjevskej Rusi, tak uvidíme, že sú to prakticky nikdy nekončiace vojny.
Ďalšie kritérium hodnotenia bojového umenia tej alebo inej krajiny je možné vidieť na mape sveta. Čím väčšie teritórium, tým je aj bojové umenie na vyššej úrovni. Veď aby bolo možné vládnuť v krajine s takou veľkou rozlohou, je potrebne za ňu buď bojovať, kúpiť si ju alebo získať nejakou ľsťou.
Vojna – cesta klamstva! Ak majster sveta v boxe alebo zápasení pôjde na „čestný“ súboj s priemerným dôstojníkom špeciálnej jednotky, ktorý má za sebou 3-4 ročné bojové skúsenosti alebo s basistom, majúcim dlhé skúsenosti z pobytu v base, kde tento nezaháľal a pracoval na sebe, tak šancí zostať na žive má majster dosť málo. Majstrom sa totiž stal na súťažiach, kde sú presne stanovené pravidlá čo sa smie a čo je zakázané robiť (napríklad udierať do očí a do hrdla, trhať uši a genitálie, lámať krk a prsty, hrýzť zubami hrdlo a nos, hádzať piesok alebo prach do očí, rezať žiletkou). A presne toto budú robiť aj predstavitelia „tohto“ sveta.
Testovať sa v praxi sa neodporúča, pretože takýto človek tak žil každodenne a dosť dlho. A čo každý človek robí najlepšie vo svojom živote? To, čo robí každý deň.
Našťastie my sa s týmto v našom každodennom živote nie príliš často stretávame a s predstaviteľmi „tohto“ sveta do konfliktu neprichádzame.
Preto chcem upriamiť vašu pozornosť na tri základné zákony prežitia človeka v každej extrémnej situácii.

Prvý a základný zákon: PREDVÍDAŤ situáciu.

Ak idete po ulici a rozprávate sa sami so sebou a vôbec nepozorujete okolitý svet je pochopiteľné, že pre vás bude úplne neočakávané, ak vedľa vás spadne konár stromu alebo ak vás prekvapí partia vychádzajúca spoza rohu. Inač povedané nekontrolujete situáciu a žijete vo virtuálnom svete v čase, keď sa vám tento reálny svet snaží podstrčiť „reálnu“ situáciu. Je potrebné, aby ste nesnívali a boli prítomní tu a teraz, hodnotili situáciu a korigovali svoje kroky, vychádzajúc zo svojich plánov a zámerov.

Vy ste scenárista a nie herec, ktorý žije podľa scenára. Ak si totiž osvojíte pravidlo využívať a dôverovať svojej intuícii, tak sa naučíte zachytávať signály, ktoré nám vysiela naše podvedomie.
Ale čo robiť, keď už nastala situácia, že musíte čeliť problémom ako sa hovorí „tvárou v tvár“? Čo robiť?
Tu prichádza na pomoc druhý zákon. Ak už sa nepodarilo predvídať situáciu (v našom prípade extrémnu), tak sa jej podľa možnosti snažíme vyhnúť. A preto nebude vadiť, ak budete hercom. Spomeňte si, ako ste kedysi keď ste pozerali nejaký film, kde herec hral svoju úlohu nepresvedčivo, neprofesionálne a vy ste si pomysleli: „Ja by som to zahral lepšie.“ Teraz prišiel čas, aby ste si vyskúšali zahrať si nejakú úlohu. Špión odbočuje z naplánovanej trasy, prechádza na opačnú stranu ulice, zájde do obchodu… Môžeme „nečakane stretnúť známeho“ v tvári chodca a začať sa s ním rozprávať (keď pochopí, že nepoznáte situácia sa vyrieši možno aj sama). Je nekonečné množstvo spôsobov a závisia od konkrétnej situácie. Napríklad nie je tajomstvom, že sa naše slečny, ako pravidlo, obliekajú pekne, elegantne a niekedy aj akoby svojim výzorom deklarujú súhlas na zoznámenie sa.

Následky nie sú vždy predvídateľné. Od zoznámenia sa, svadby až po… Domyslite si sami. A tu mi prichádza na um situácia, keď jedna známa, ktorá musela ísť z práce dosť neskoro sama, počula spoza chrbta kroky a mužské hlasy, ktoré nahlas hodnotili jej prednosti a premýšľali, ako sa k nej priblížiť, zoznámiť sa, atď. Hľadajúc možnosti ako správne zareagovať na ich volanie, hneď sa otočila, zaškúlila očami, skrivila tvár, nahodila masku opilca a začala rýchlo rozprávať, že je výborné, že sú poruke, môžu si skrátiť chvíľu atď. Chlapcom nedošlo, že dievča sa tak rýchlo zmenilo, stala sa mrzáčkou, ktorá vyvolala odpor a nie chuť zoznámiť sa. Zmohli sa iba na nadávky na jej adresu a pobrali sa svojou cestou. Samozrejme nie je to všeliek, ale ona to zahrala a jej hra na mrzáčku jej pomohla dôjsť domov bez nechcených dobrodružstiev. Druhé pravidlo teda hovorí, že podľa možnosti sa snažíme extrémnej situácii VYHNÚŤ.

A posledné tretie pravidlo: Ak ani prvé ani druhé nefungovalo, tak musíte PRACOVAŤ.

Je to tretie pravidlo správania sa v extrémnej situácii.
Pracovať na istotu. Silným na slabé. Nečakať. Nebáť sa pošpiniť sa v blate a krvi (súpera samozrejme, ale môže sa stať že aj vo vlastnej). Nemyslieť na žiadne pravidlá. Pozrieť sa na situáciu z nadhľadu. Byť prítomný tu a teraz. Otvorene genitálie, nech budú genitálie. Hrdlo – nech bude hrdlo. Uši? Môžu byť aj uši. A pracovať. A telo, ak je cvičené vám bude samo pomáhať. Nacvičené pohybové stereotypy budú pracovať automaticky. Veď predsa nie vy ste s tým začali!

autor: Peter Volodimirec